Poľovné plemeno Gordon seter, alebo inak nazývaný škótsky seter sa v minulosti využívalo najmä na vyhľadanie pernatej zveri a jej následné vystavenie. Pre momentálne podmienky lovu so psom - stavačom, aké máme dnes na Slovensku, či v Čechách sa však tieto jeho vrodené vlastnosi nedajú plne využiť k tomu, ako to bolo pôvodne mienené. Anglické stavače všeobecne boli vyšľachtené tak, aby prehľadávali priestor na veľké vzdialenosti, čo je dnes už nežiadúce, vzhľadom k tomu, že súčasné revíry nezodpovedajú podmienkam, pre aké bolo toto plemeno vyšľachtené. Kedysi poľovačka vyzerala asi tak, že stavač zver na väčšiu vzdialenosť vystavil, strelec zver strelil, napr. bígl mu zver dohľadal a labrador priniesol. Pri dnešných podmienkach je však takýto spôsob poľovačky viacmenej nemožný. Pre dnešných poľovníkov je teda potrebný pes, ktorý bude všestranne zameraný, ale jeho vrodené vlastnosti zostanú zachované. Tak je to aj u gordonov. Na všetkých skúškach poľovnej upotrebiteľnosti stavačov sa vyžaduje aport. Či je to dohľadávanie, stopa, prinášanie z vody... Jediná skúška, ktorá sa riadi pôvodnými pravidlami a takzvaným simulovaným lovom, ako bol kedysi, je field trial (poľné skúšky). Tu sa pes v štýle plemena snaží priestranne vyhladať schovanú pernatú zver. Akonáhle ju zavetrí, musí ju pevne vystaviť a počkať na vodiča. Na jeho povel má k zveri postúpiť tak, aby ju nevyrazil. Keď sa tak náhodou stane, pes musí zostať pokojný a nesmie zver prehnať. Takýto spôsob lovu sa momentálne využíva pri love s dravcom (sokol, orol,...). Pes zver nájde, vystaví ju, v tom vodič púšťa sokola a ten zver uloví. Pes celý ten čas od vystavenia musí pokojne čakať. Čo sa však týka praktického lovu na zajace, bažanty, kačice a inú zver na spoločných poľovačkách, musí stavač okrem týchto svojich vrodených vlastností ovládať už vyššie spomínaný aport. Ten je základom k tomu, aby ste mali spoľahlivého pomocníka na poľovačkách na drobnú pernatú a srstnatú zver. Pri poľovačke na vysokú, srnčiu, dančiu zver, či na diviaky sa stavače využívajú na dohľadanie zhasnutej zveri. Pre stavača je celkom nebezpečné ísť do priameho stretu s diviakom, pretože mu hrozia vážne až smrteľné zranenia. Čo sa však týka dohľadávania zveri, stavače sú i pri tomto vynikajúcimi pomocníkmi. Majú vynikajúci čuch a keď sa dôsledne a citlivo cvičia, ja osobne si myslím, že niet lepších pracantov.
Moje skúsenosti s Gordon setrom
Ale nie všetci gordoni skončia v rukách poľovníkov. Toto plemeno už dávno začalo byť atraktívne aj ako spoločenské, pre jeho priateľskú, milú a pokojnú povahu. Čím ďalej tým viac možno setre stretávať v mestách ako domácich miláčikov. Avšak momentálna situácia sa začala mierne otáčať. Veľa majiteľov gordonov, ktorí nie sú poľovníci, a nemajú ani len šajnu o pôvodnom využití tohto plemena, sa začína zaujímať o to, ako so svojim psom robiť, ako ho zamestnať, aby boli využité jeho vrodené vlastnosti. Pritom nemusí ísť hneď o to, že budú so psom poľovať. Z vlastnej skúsenosti viem, ako to s takýmito majiteľmi psíkov je, pretože ja som jedným z nich.
Gordon seter sa mi vždy veľmi páčil, vedela som, že je to poľovné plemeno, mala som nejaké základné informácie o ňom ale to bolo všetko. Nič iné som ani nepotrebovala vedieť, veď som si ho predsa kupovala len ako rodinného miláčika, s ktorým budem chodiť von, k vode, na prechádzky, na túry a tak. Kedže to bol môj prvý pes a ja som predtým v podstate nemala so psami žiadne skúsenosti, bola som zvedavá, čo z toho bude. Psov som vždy mala rada, mala som o nich prečítaných milión kníh, keď som mohla, venčila som psíkov zaneprázdneným susedom, čo však netrvalo nikdy dlho, lebo majitelia začali žiarliť na to, že ich psíci sa na mňa tešia viac ako na nich... Keď sa mi teda podarilo zariadiť si veci tak, aby som si mohla kúpiť vlastného vytúženého psa, hneď som sa do toho pustila.
Po príchode domov aj s novým štvornohým miláčikom som skúmala všetky veci okolo neho, na čo a ako bude reagovať, akú má asi povahu... Bolo to zaujímavé spoznávanie sa. Gordoni sú veľmi empatické plemeno, to som na tom mojom špuntovi videla hneď od malička. Ale nielen empatický, ale aj riadny čert. Kedže som nemala skúsenosti ako pracovať so šteniatkom, išla som obkukávať medzi ľudí do parkov. Stretla som kopec ľudí, ktorí mali psíkov aj v šteňacom veku, čiže sme sa priúčali od nich. Postupne a akosi samo sme sa s tým zžili a po dvoch mesiacoch som zistila, že "wow"...veď on vie sadnúť, ľahnúť, podať packy :D, prísť na zavolanie, v byte sa slušne správať (aj keď ho občas pochytil rapel, ale veď koho občas nechytí), mal osvojené všetky hygienické návyky a zrazu som zistila, že Otis v jeho 4 mesiacoch je ovládateľnejší, polušnejší, než všetci naši kamaráti. Rozhodla som sa teda, že budeme chodiť na cvičák, aby keď začne dospievať, neboli nejaké problémy a jeho bezpečnosť bola zabezpečená. Na cvičák sme chodili asi rok a pol, naučili sme sa veľmi veľa, od poslušnosti, cez zdolávanie prekážok, ale...všimla som si, že ako dospieval, začal poslúchať len na cvičáku a mimo neho skúšal, čo všetko mu dovolím, čo si nevšimnem a najmä ako to urobiť tak, aby aj keď urobil zle, neboli pre neho dôsledky v podobe trestu.
Vďaka internetu som spoznala majiteľov Otiskovho brata Bena, ktorí ma nahovorili na poľovný výcvik, ktorí oni už zopár krát absolvovali. Nemala som prečo váhať a hneď sme sa prihlásili. Prvou vecou, ktorú som sa potrebovala naučiť, bola chôdza pri nohe, bez toho, aby som sa musela celú prechádzku so psom naťahovať a potom domov prísť vyčerpaná, namiesto toho, aby som si oddýchla. Na moje prekvapenie, výcvik chodenia pri nohe trval "až" 2 minúty. Nechápala som, prečo sme sa to za 2 roky na cvičisku nenaučili. Vysvetlenie bolo jednoduché. Otis nerozumel neustálemu šklbaniu za obojok, nevedel, čo má urobiť...po tomto krátkom výcviku s chôdzou ako aj s inými vecami, týkajúcimi sa poslušnosti už problém nikdy nebol. No nenaučili sme sa tam len základné veci. Bol to predsa poľovný výcvik a učili sme sa všetko, čo sa v podstate poľovné psy v rukách poľovníkov učia už od malička. Aport, najprv len držať, hľadanie - súhra psa a vodiča, vystavovanie a kľud pred zverou, neskôr dohľadávky s prinášaním. Netrvalo dlho a týmto dôsledným výcvikom sme sa dopracovali až k tomu, že sme skúsili poľovné skúšky. A to hneď jesenné skúšky stavačov. Na prvých sme vypadli, ale to bolo kvoli mojej chybe. No na ďalších sme skončili v I.cene a Otis ako najlepší anglický stavač. Rozhodcovia sa jednoznačne zhodli na tom, že keď sa angličan správne vedie, môže sa bezpochýb vyrovnať kontinentálnym stavačom, o ktorých sa hovorí, že sú ľahšie cvičitelní a nie sú takí tvrdohlaví ako angličania. Ale za tú námahu to stálo. Odmeny v podobe poľovačiek, sú to najlepšie, čo sa vám môže pritrafiť. Pes tam krásne zúžitkuje svoje výcvikom nadobudnuté vedomosti a vy vidíte jeho uplatnenie v praxi. A navyše, ako majiteľa vás bude hriať pri srdci radosť z radosti vášho psa. To je pocit na nezaplatenie.
Na tomto plemene sa mi páči práve to, že aj keď ho niečo naučíte a istú dobu psík povel 100% spĺňa, zrazu príde moment, kedy si povie: "No a teraz vyskúšame, či sa dá nachytať!". Pes vás začne skúšať - tváriť sa akoby pretým v živote nikdy taký povel nepočul, nikdy to nerobil..., ale netreba sa dať oblafnúť. Treba byť dôsledný, a ako hovorí náš výcvikár, treba myslieť o krok pred psom. Keď dáte gordonovi najavo, že jeho smutné oči a jeho fintičky na vás nezaberajú, otočí sa o 180 stupňov a bude poslúchať ako dovtedy, ale netešte sa, vždy keď si budete najviac myslieť, že máte najdokonalejšieho psa, tak vám vyvedie poriadnu lumpáreň. :D To je to, čo sa mi na nich páči. Treba na nich stále pracovať, majú vlastný rozum a keď sa zatnú, tak je len na vás, či sa necháte, alebo sa ich inteligencii a prešibanosti postavíte. Jednoznačne môžem povedať, že toto je najcharakteristickejšia vlastnosť tohto plemena. Ale to vám aspoň zaručí to, že tento pes nikdy nezosratne (mentálne), aj keď bude mať 10 rokov a fyzicky bude zdravý, nečakajte, že sa bude vyvaľovať niekde v chládku a užívať si dôchodok. Práve naopak, gordon srší energiou od narodenia až po jeho koniec. Nikdy ho neuvidíte vyčerpaného. Otis aj po celodennej poľovačke, kde poprinášal cez 300 bažantov, cestou domov spal, ale keď na dvore zbadal hračku, už nosil jak namydlený blesk. Že 6 hodinová prechádzka ho unaví? Nikdy!! Vy prídete domov vysťavení, ale gordon nie... Na druhej strane sa ale nemusíte báť, že za to, že váš gordon srší energiou, vy si nebudete môcť oddýchnuť. Gordoni vedia veľmi dobre vycítiť, kedy má majiteľ dosť, či je unavný, alebo chorý...aj keď v ňom drieme hyperaktivita, bude vašim verným spoločníkom pri oddychu. A ten si s vami aj dokonale užije. Pre gordona je najdôležitejšia vaša prítomnosť. Nič ho nezarmúti viac, ako keď sa zavriete do izby a jeho necháte v chodbe, alebo na dvore. Gordonseter je veľmi spoločenský pes, ktorý potrebuje cítiť prítomnosť majiteľa. Bez neho je nešťastný. Gordon je aj vďačný spoločník pri varení, upratovaní, žehlení, vešaní prádla a iných domácich prácach. Vždy je nablízku a po ležiačky, sledujúc vás s vami súcití. :D
Ochorenia plemena Gordon seter
Čo sa týka zdravia gordonsetrov, nepatria k plemenám, ktoré sú nachylné na choroby. Vďaka ich osrsteniu dobre znášajú teplo aj zimu. Ak chcete mať gordona prevažne vonku na dvore, treba mu v lete zabezpečiť chládok a veľa vody. Najväčšiu radosť mu v lete spravíte výletom k vode, kde sa bude môcť do sýtosti vykúpať - sú to vynikajúci a vytrvalí plavci. V zime zas potrebuje prinajmenšom búdu, do ktorej sa skryje pred vetrom, dažďom alebo snehom. Prehriatia alebo prechladnutia sa za normálnych okolností báť nemusíte.
U gordonov sú zatiaľ známe 2 genetické ochorenia - dysplázia bedrových klbov (DBK) - kĺb nezapadá správne do kĺbovej jamky (zdravé sú len jedince s výsledkom DBK/HD 0/0, A) a Progresívna retinálna atrofia (PRA rcd-4)- -slepota (Zdravý jedinec sa označuje - CLEAR, prenášač - CARRIER, chorý - AFFECTED). Preto by som každému, čo zvažuje zaobstarať si gordona odporúčala, kupovať šteniatka výhradne s PP (rodokmeňom). Oficiálne chovateľské stanice musia spĺňať podmienky pre chov a ich chovné jedince musia byť vyšetrované na tieto genetické poruchy (u nás je zatiaľ povinná len DBK, ale verím, že aj PRA čoskoro bude podmienkou do chovu). Z takýchto chovateľských staníc totižto máte istotu, že rodičia vášho šteniatka, museli prejsť týmito vyšetreniami a spĺňajú tak podmienky štadardu plemena. Môžte si byť teda istí, že vaše šteniatko má dobré predpoklady na to, aby bolo zdravé (výnimočne sa včak môže stať, že bude trpieť ľahkým stupňom ochorenia, ale bez následkov).
U gordonsetra treba dbať aj na srsť a uši. Ako každé plemeno s visiacimi ušami, môže mať problémy s ich zápalom. Treba preto po prechádzke skontrolovať uši, či v nich nieje niečo zapichnuté, alebo či sa netvorí nadbytok ušného mazu. O srsť sa treba starať česaním a strihaním. Pokiaľ si kúpite psíka a budete s ním chcieť chodiť na výstavy, treba srsť udržiavať častejšie a aj ju strihať podľa podmienok výstavnej úpravy setra. Bežne ale stačí psíka prečesať, ak sa mu na prechádzke do srsti zamotali bodliaky. Inak si myslím, že staroslivosť o srsť je bezproblémová.
Prečo si obstarať Gordon setra
Z praktického života môžem povedať, že gordonsetra by som nevymenila za nič. Je to pes aktívny, preto potrebuje aktívneho majiteľa. Je to pes citlivý, preto s ním treba zaobchádzať kľudne (najmä sa ním v niektorých situáciách nedajte vytočiť:-D ). Za vašu lásku a opateru sa vám mnohonásobne odmení svojou prítomnosťou. Je to bláznivý elegán, ktorý vám však dá viac, než si viete predstaviť.
