160 Írsky vlkodav
Krátky prehľad histórie írskeho vlkodava: vieme, že Kelti sídliaci na
kontinente chovali chrty, pravdepodobne potomkov chrtov, zobrazených po prvý
raz na egyptských nástenných maľbách. Tak ako kmene na kontinente, aj Kelti
v Írsku sa zaujímali o chov veľkých chrtov, ale ich psy boli zrejme ešte
väčšie ako chrty staršieho typu, chované na kontinente. Tieto veľké
írske chrty boli hladkosrsté alebo drsnosrsté, ale kvôli klimatickým
podmienkam sa zrejme presadili drsnosrsté. Prvá písomne doložená zmienka
o týchto psoch je z roku 391 nášho letopočtu od rímskeho konzula, ale
tieto psy sa vyskytovali v Írsku už v prvom storočí nášho letopočtu;
Setanta zmenil meno plemena na Cu-Chulain (kulanský pes). Treba spomenúť, že
v prvom storočí nášho letopočtu Uisneachovia na úteku do Škótska mali
so sebou 150 takýchto psov. Nepochybne sa írske psy podieľali na vzniku
škótskeho jelenieho chrta. Pár takýchto chrtov predstavoval od stredoveku
až do 17. storočia vysoko cenený dar na kráľovských dvoroch v Európe,
Škandinávii, ale aj inde. Tak sa tieto psy dostali do Anglicka, Španielska,
Francúzska, Švédska, Dánska, Perzie, Indie a Poľska. V 15. storočí bolo
povinnosťou každého grófstva držať 24 írskych vlkodavov na ochranu stád
a roľníkov pred vlkmi. Keď Cromwel zakázal ich vývoz (r. 1652), pomohlo
toto nariadenie na istý čas udržať chovateľskú základňu, ale postupné
ubúdanie vlkov a záujem zo zahraničia spôsobili zníženie ich stavu až
takmer po zánik plemena na konci 17. storočia. Obnovenie záujmu o plemeno
sprevádzalo rast írskeho nacionalizmu koncom 19. storočia. Írsky vlkodav sa
stal žijúcim symbolom írskej kultúry a keltskej minulosti. V tom čase, sa
kapitán G. A. Graham odhodlaný nadšenec, podujal získať niektoré zo
zvyšných chrtov typu vlkodava, ktoré sa ešte vyskytovali v Írsku. Za
pomoci prikríženia škótskeho jelenieho chrta a príležitostným použitím
barzoja a nemeckej dogy nakoniec získal typ stabilný v každej generácii.
Napokon sa dospelo k názoru, že odchované jedince predstavujú skutočné
obnovenie plemena. Klub pre írske vlkodavy bol založený v roku 1885 a
Írsky Kennel Club otvoril na výstave v roku 1879 špeciálnu triedu pre toto
plemeno. Dnešný írsky vlkodav sa znovu čiastočne podobá na psa zo
stredoveku a teší sa veľkému záujmu, ako oživené dedičstvo írskej
kultúry. Vlkodavy sa dnes vo veľkých množstvách chovajú aj
mimo Írska.
Celkový vzhľad: Írsky vlkodav by nemal byť až taký ťažký a masívny
ako nemecká doga, ale skôr ako deerhound, ktorého celkovo v type pripomína.
Je veľký, imponujúceho zjavu, veľmi svalnatý, mocný ale pritom elegantne
stavaný, pohyby má ľahké a živé, hlava a krk sú vysoko nesené, chvost je
na konci mierne zahnutý nahor. Dôležitá je veľkosť – výška
v kohútiku a primeraná dĺžka tela. Cieľom je vytvoriť plemeno priemernej
výšky psov 81–86 cm, silné, aktívne, odvážne a súmerné. Povaha: írsky
vlkodav sa doma správa ako ovečka, na poľovačke však ako lev a dnes sa
chová okrem Írska aj v mnohých ďaľších krajinách.
Hlava: dlhá, plochá, vysoko nesená, nadočnicové oblúky sú veľmi
mierne vyvýšené a ryha medzi očami je veľmi malá. Lebka nemá byť
príliš široká. Papuľa: dlhá, primerane zašpicatená. Zhryz: ideálne sú
nožnice, prípustné sú kliešte. Oči: tmavé. Írsky vlkodav má malé uši,
nesie ich ako greyhound. Krk: pomerne dlhý, veľmi silný a svalnatý, pekne
klenutý, bez laloku alebo voľnej kože.
Trup: dlhý, s dobre klenutými rebrami. Chrbát: skôr dlhý než krátky.
Bedrá: mierne lenuté. Kríže: široké medzi bedrovými hrbolcami. Hrudník:
veľmi hlboký a primerane široký, široké predhrudie. Írsky vlkodav má
dobre klenuté bedrá. Brucho: dobre vtiahnuté.
Chvost írskeho vlkodava je dlhý a mierne zahnutý, primeranej hrúbky,
dobre pokrytý srsťou.
Končatiny Predné končatiny Plecia: svalnaté, šikmo osadené, nechávajú
dosť miesta pre hrudník. Lakte: dobre pod telom, ani vtočené ani vytočené.
Predlaktia: svalnaté, s dobrými kosťami, pomerne rovné. Zadné končatiny
Stehná: dlhé a svalnaté. Kolená: dobre zauhlené. Predkolenia: dlhé, silné
a svalnaté. Päty: nízko umiestnené, nemajú byť vytočené ani vtočené.
Írsky vlkodav má primerane veľké a okrúhle labky, ani vtočené ani
vytočené. Prsty dobre klenuté a uzavreté. Veľmi silné a zahnuté
pazúriky. Pohyb: ľahký a aktívny.
Osrstenie: drsná a tvrdá srsť na tele, končatinách a hlave, zvlášť
drôtovitá a dlhá nad očami a na brade. Farba a znaky: uznané farby sú
sivá, pásikavá, červená, čierna, čisto biela, plavá a ostatné farby,
ktoré sa vyskytujú u deerhounda.
Veľkosť a hmotnosť Požadovaná výška: 81–86 cm, minimálna výška
psov: 79 cm, minimálna hmotnosť: 54,5 kg, minimálna výška sučiek:
71 cm, minimálna hmotnosť sučiek: 40,5 kg.
Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu,
ktorej hodnotenie je v presnom pomere k stupňu odchýlky.
- ľahká alebo príliš ťažká hlava,
- klenuté čelo,
- zakrivené predné končatiny, šikmé nadprstia,
- slabé zadné končatiny, celkový nedostatok svalstva,
- krátke telo,
- voľný, prehnutý alebo úplne rovný chrbát,
- veľké, plocho pri hlave visiace uši,
- vtočené alebo vytočené labky,
- roztiahnuté prsty,
- krátky krk, lalok,
- úzka alebo príliš široká hruď,
- príliš zatočený chvost,
- pysky a ňucháč inej farby než čiernej,
- veľmi svetlé oči,
- ružovo alebo hnedo sfarbené okraje viečok.
Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne
zostúpené v miešku.
