Záchvaty u psov sú všeobecným problémom. Záchvatom sa rozumie prechodné porušenie mozgovej funkcie, charakterizované náhlym nástupom a spontánnym vymiznutím. Tieto stavy majú tendenciu opätovne sa vrátiť.
Záchvaty sú spojené so slinotokom, defekáciou a urináciou.
Generalizované záchvaty postihujú celé telo.
Lokálne záchvaty sú lokalizované na určitú časť tela a môžu prejsť do generalizovaných záchvatov.
Záchvatové ložisko je lokalizované na jednej alebo na obidvoch stranách mozgu.
Idiopatické záchvaty (z neznámych príčin) sa objavujú medzi prvým a štvrtým rokom veku psa. Ak má pes prvý záchvat napr. v deviatom roku veku, nejedná sa o idiopatickú epilepsiu.
Epilepsii obyčajne predchádza štádium, ktoré sa môže prejaviť pár hodín až dní pred záchvatom. Pes je ustráchaný, vyhľadáva majiteľa, je vystresovaný, môže strácať rovnováhu, mať kontrakcie svalov, alebo nadmerne sliniť.
Symptomatické záchvaty sú spôsobené iným ochorením, alebo nejakou inou abnormalitou (napr. nádor na mozgu alebo porucha v metabolizme cukrov).
Status epilepticus je perióda, kedy má pes konštantné záchvaty, ktoré sa striedajú s krátkym obdobím bez záchvatov, nedochádza však k úplnému zotaveniu zo záchvatov. Záchvaty môžu byť spojené aj s inými ochoreniami (anémia, hypo a hyperglykémia, ochorenie pečene a obličiek, nerovnováha elektrolytov a minerálov v organizme, stukovatenie pečene, rôzne infekcie, systémové ochorenia).
Epilepsiu je nemožné vyliečiť, možno ju len kontrolovať a držať v prijateľnom stave pre psa. Úlohou liečby je eliminovať počet záchvatov.
Pri liečbe sa berie do úvahy množstvo a charakter záchvatov. Pri počiatočných záchvatoch sa odporúča pozorovanie zvieraťa. Po dvoch troch záchvatoch, alebo po status epilepticus sa nasadzuje liečba.
Liekmi prvej voľby sú liečivá na báze phenobarbitone alebo bromidu, na ktoré úspešne zareaguje až 75% psov. Humánne liečivá sú málo účinné.
Veľmi dôležitá je spolupráca majiteľ-veterinár a taktiež je sú dôležité pravidelné kontroly zdravotného stavu zvieraťa.
Vyšší výskyt epilepsie bol zaznamenaný u nemeckého ovčiaka, belgického ovčiaka, kólie, kokeršpanielov, írskeho setra, zlatého retrievra, foxteriéra, aljašského malamuta, sibírskeho huskyho a pudla.
